1. Ako prišiel nápad urobiť takúto výstavu?
Keď sme začali pridávať prvé dobové fotografie na našu facebookovskú stránku, zaznamenali sme obrovský záujem ľudí o ne. To ma podnietilo k realizácii výstavy aj pre tých, ktorí nie sú prihlásení na internete. Z doteraz zozbieraných niečo vyše tisíc dobových fotografií sme na výstavu použili viac než 300 takých, ktoré sa nám tematicky hodili už k spomínanej výstave. Pracovali sme na nej spolu s pani riaditeľkou Mgr. Helenou Janasovou, s kamarátkami Peťou Mikytovou a Katkou Zdurienčíkovou intenzívne posledný pracovný týždeň až do neskorého večera v priestoroch vestibulu školy. Sprístupnená bola aj regionálna Izba tradícií, ktorú sa podarilo otvoriť ešte pred rokom p. uč. Mgr. Margite Bulíkovej. Deti z Podžiarančeka potešili návštevníkov trávnicami a Samko Klabník aj hraním piesní na heligónke.
2. Ktorá fotografia ťa najviac potešila?
Z toľkého množstva fotografií ma zaujalo hneď niekoľko. Staré školy, ktoré som nikdy nepoznala, škola na osade Podjavorník, 80-členný spevácky zbor v krojoch... Jedna fotografia spomedzi všetkých predsa len pre mňa osobne vynikala. A to žiaci na Podjavorníku. Pripomína mi film Obecná škola. Deti skúšané dobou a životom plným krásnych zážitkov a dobrodružstiev... Mrzí ma, že dnešné decká takéto niečo už nepoznajú.
3. Bola výstava zameraná hlavne na školu?
Keď sme premýšľali o tom, čo všetko na výstavu pôjde, napadlo ma, že by sme každý rok mohli pripraviť výstavu na nejakú tému. Prvá nás napadla škola, keďže k nej sme počas dvoch rokov zozbierali najviac fotografií. Návštevníci si mohli pozrieť fotografie starých škôl, novej školy, učiteľov, žiakov, správnych zamestnancov, mimoškolských záujmových krúžkov. Nechýbali ani fotografie z filmu „Keby som mal pušku“, škola na Podjavorníku, história folklóru, pohľady na školu, úspechy, šport, pionieri a prvomájový sprievod dedinou na Košiare. Mnohí si zalistovali aj v kronikách, prezreli si fotografie, ktoré sa nám na výstavné paravány už nepomestili. Až teraz po čase ma napadlo, že som ju mohla obohatiť ešte o porovnanie fotografií kedysi a dnes. Možno niekedy nabudúce.
4. Aký bol záujem ľudí a dokedy si môžu ešte fotky pozrieť?
Priznám sa, výstava prekonala naše očakávania. Čo ma veľmi prekvapilo a vôbec som to nečakala...Premiéra výstavy bola počas Ondrejovských hodov, mala byť otvorená do 16.00 hod., no pre veľký záujem ľudí sme ju museli predĺžiť až do 19.30 hod. Každodenne vidím vo vestibule rodičov, ktorí si fotografie pozerajú znova a znova niekoľkokrát – náš cieľ sa teda splnil nad rámec očakávania. Niektorí ľudia prišli dokonca aj druhýkrát, výstavu sme naplánovali ešte na 27. decembra, spojili sme ju s vianočným koncertom Od Betľéma ňedaľeko v Kostole sv. Ondreja v Papradne, ktorý mal tiež obrovský úspech. Nepodarilo by sa nám to určite bez pomoci Považského osvetového strediska. Zapožičali nám paravány, na ktorých boli fotografie vystavené. Aj touto cestou by som sa im chcela veľmi srdečne poďakovať za skvelú spoluprácu. Svoje dojmy a postrehy nám návštevníci zanechali na štrnástich stranách kroniky, niektorí videli našu školu zvnútra úplne po prvýkrát. Reakcie ľudí boli veľmi pozitívne, niektoré stretnutia dojemné. Dokonca sme v kronike našli aj odkaz od zahraničného návštevníka v nemeckom jazyku. Som veľmi rada, že si výstavu nenechali ujsť ani niektoré bývalé pani učiteľky a zaspomínali si tak spolu so svojimi žiakmi na krásne školské časy. Pri rozhovoroch so všetkými troma generáciami starších, dospelých aj detí som sa uistila, že to celé malo veľký zmysel. Výstava je sprístupnená už len do polovice januára každý pracovný deň po vyučovaní do 15.30 hod. Tí, ktorí sa nestihli výstav zúčastniť, si môžu pozrieť fotografie v zakladačoch, ktoré si ponecháme pravdepodobne na škole alebo ich nájdu na obecnom úrade. Fotografie z výstavy môžete nájsť aj na stránke ZŠ Papradno, videá na stránke www.youtube.com v kanáli pod názvom Papradno.
5. Dozvedela si sa vďaka tomu, že si zbierala fotografie aj ty sama niečo zaujímavé o obci, živote ľudí v nej, čo si ani len netušila?
Áno, o mnohých udalostiach, miestach, ľuďoch som zistila pozoruhodné fakty. Tie fotografie sú neskutočné, úplne iné ako dnes, majú niečo do seba. Tie čiernobiele hovoria najviac. Myslím si, že nielen ja, ale každý si priamo na výstave našiel niečo nové, zaujímavé, o čom predtým ani len netušil. Ľudia mi stále posielajú staré fotografie, touto cestou ich chcem aj podnietiť, aby neváhali. Oskenujeme ich a vrátime neporušené naspäť. Touto výstavou sme nepovedali posledné slovo, tak pevne verím, že záujem ľudí o dobové fotografie sa bude len a len zvyšovať.
6. Odkiaľ si zbierala fotografie a koľko trvala príprava? Bolo to náročné? Ak áno, tak prečo?
Plánovala som ju približne 3 roky, 2 roky mi trvalo zozbieranie dobových fotografií od občanov a rodákov Papradna Aj prostredníctvom Polazníka (obecných novín) sa mi podarilo získať od ľudí veľké množstvo snímok. Keďže som v redakcii a píšem do už spomínaných novín, nebolo to až také ťažké. Dali sme výzvu do novín a na internet a už to išlo. Ľudia mi fotografie nosili osobne, posielali nám ich na e-mail a vďaka nim sme mohli túto úžasnú výstavu uskutočniť. Bez nich by to určite nešlo. Veď ako hovorí jeden pozoruhodný citát: „Bohatstvo obce je v občanoch.“
.jpg)
