Jar položila svoje teplé dlane na prebúdzajúcu sa prírodu. Lesy, pasienky a lúky sa zazelenali, potôčiky rozozvučali jarný vzduch mladou piesňou. Začal sa nový život.

Chlapci otĺkali vŕbové píšťalky, dievčence vili venčeky, hrali sa na pažiti. Ale život detí, to nebola len zábava, ale aj robota. Pomáhali v dome i vyháňali statok na pašu. Zámožnejší kravičku, či kozičku a tí chudobnejší aspoň húsky. Húsky pásla aj Hanka – milé, pekné dievčatko, na ktorom s úľubou spočinul zrak nejedného dedinčana.

Jedného dňa, keď bola Hanka s húskami sama na lesnej čistinke, zbadala, ako na lúčinu padá biela hmla. Z nej sa vynorili štyri krásne devy. Krokom ľahkým sťa vánok, s dlhými rozviatymi vlasmi vôkol bledých líc kráčali k nej a spievali:

„Poď, dievčatko, poď s nami tancovať lesnými lúkami. Tanec je ľahký sťa vánok, spievať nám bude škovránok.“

Hanka ani nezbadala ako a už sa krútila s lesnými žienkami. Netrápil ju žiaľ, necítila únavu. Tancovala ako nikdy predtým. Jej nohy sa sotva zeme dotýkali, tancovala ľahučko ako vetrík, čo šelestil medzi listami stromov. Ani nezbadala, že slniečko sa pobralo spať a na kraj sa tichučko zniesla tma. Veru neskoro prišla Hanka s húskami domov. Mamke nepovedala nič o tom, čo prežila, a táto, keďže mala veľa roboty kolo domu a statku, ani sa jej na nič nespytovala. Celý týždeň prichádzala Hanka z paše neskoro domov. Celý týždeň deň čo deň ju víly schytili do tanca. Dievča bledlo, chradlo, chodilo ani bez duše. Až vtedy si mať všimla, že s dcérou niečo nie je v poriadku. Pýtala sa, čo ju trápi, prosila, hrozila, ale márne. Až naveľa-naveľa sa dievča zdôverilo matke o tancovaní s vílami.

„Pán Boh s nami a zlé preč,“ pokrižovala sa matka od strachu. Nechala robotu robotou a utekala pod horu ku kmotre po radu. Táto bola známa v širokom okolí ako babka zelinkárka, ba podaktorí o nej hovorili, že nie jej bylinky, ale oči majú tajomnú moc.

A kmotra poradila: „Nič sa ty, stvora božia, neboj! Len ty túto zelinku zaši dievčaťu do lemu na sukni a máš navždy pokoj s vílami. Ale daj pozor! Musíš to urobiť tak, aby Hanka o tom nemala ani potuchy.“ Tak povedala a podala jej neto, ktoré má vraj takú moc, že ku človeku, ktorý ho má, nemôžu sa víly nijako priblížiť, ba zďaleka sa mu vyhýbajú.

Ako tak uspokojená matka bežala domov, zobrala Hankinu sukňu a s modlitbou na perách trasúcimi sa rukami urobila to, čo kázala kmotra.

Po nepokojnej noci vstala Hanka veľmi skoro. Nedočkala ranného pôdoja, zobrala chlebík do kapsičky, vyhnala húsky z chlievika a ponáhľala sa na pašu. Sadla si na pník a netrpezlivo čakala. Raz ju striaslo od zimy, raz ju obliala horúčava. Nečakala dlho. Z hmly sa vynorili víly. Ale čo to? Neberú ju medzi seba, zostávajú stáť, ba bočia od nej.

„Kamarátky moje, poďte, už na vás čakám.“ Ale víly nemôžu. Vedia, čo je toho príčina, a volajú: „Ta to, dievča, ta to neto, nemôžeme k tebe preto.“ Hanka zastane, nič nechápe. A víly znova: „Ta to, dievča, ta to neto, nemôžeme k tebe preto.“ A pomaly krok za krokom ustupujú do hmly.

„Zostaňte, sestričky moje, zostaňte, neodchádzajte,“ s plačom kričí dievča a vystiera k nim ruky. Ale tajomná moc bylinky nepustí víly ani o krok bližšie. Vtom trikrát mocne zaujúkajú a stratia sa Hanke spred očí.

Ťahavé, smutné ujúkanie počuť až do dediny. Ľuďom prebehnú zimomriavky po tele, keď vystierajú od roboty ubolené chrbty a prežehnávajú sa. Aj Hankina matka začula kvílivý výkrik víl. Najskôr zmeravela, potom sa schytila a ozlomkrk bežala za dcérou. Už zďaleka ju videla ležať na zemi. S plačom zodvihla bezvládne telo a odniesla Hanku domov.

Celý týždeň varila kmotra odvary z byliniek, o moci ktorých vedela iba ona. Ale nič nepomáhalo. Hanka sa už nevrátila do sveta ľudí. Ba podaktorí povrávali, že jej duša odletela tam, kde túžila byť – do lesa za vílami, že na vlastné oči ju videli tancovať s nimi.

Ktovie? Možno to bolo tak, možno inak. Ale o tom už povesť nehovorí.

Žiaci 6. ročníka (2011 - 2012)

Podarí sa mi rozžiariť Maťkove oči?

Konto Bariéry, Konto nádeje, Nadácia Markíza, Úsmev ako dar, Nadácia Societa, Konto Orange,... Koľko zdravotne postihnutých detí či detí v hmotnej núdzi už vyslovilo poďakovanie týmto organizáciám! Koľkým deťom sa rozžiarili oči, keď boli obdarované, pretože pomoc potrebovali. Stovkám, tisíckam? Mnohým. Tieto deti sa vedia tešiť nielen z každého darčeka, ale aj pohladenia či pekného slova.

Priznám sa, neviem si predstaviť žiť takým životom ako ony. Napríklad na vozíčku. Že nemôžem ísť do obchodu, ku kamarátke, v zime stavať snehuliakov a v lete sa brodiť bosá v riečke či naháňať na lúke pestrofarebné motýle. Alebo iba tak jednoducho vyjsť po schodoch na druhé poschodie našej školy, kde máme triedu. Toto všetko nemôže Maťko. Náš spolužiak. Nechodí od narodenia, ale my ho vôbec neberieme ako iného. Je jedným z nás, dobre sa učí, len keby ho tie nohy poslúchli. Je pre nás samozrejmé odniesť mu tašku, zodvihnúť pero, keď mu spadne pod lavicu, či ísť s ním na WC. Alebo prísť za ním domov, zobrať ho na ihrisko, k rieke, aby mu čas rýchlejšie ušiel.

Ale predsa mi ho je ľúto, keď lezie po štyroch po studených schodoch na druhé poschodie, aby sa dostal do našej triedy. Kým sme boli prvostupniari, bolo dobre. Triedu sme mali na prízemí, ale teraz, keď sa učíme i v odborných učebniach, pani riaditeľka zatiaľ pomohla Maťkovi tak, že našu triedu dala hore bližšie k nim. Teraz vybavuje pre neho stoličkovýťah. Škola dala niečo, sponzori tiež, ale ešte nie sú všetky peniažky pokope. Stále ich je málo. Ako veľmi rada by som sa aj ja poďakovala niektorej z nadácií, len aby mal Maťko výťah. Aby sa usmieval, aby sa mu rozžiarili oči, keď ho výťah vyvezie do našej triedy a nebude mu zima na ruky. A potom to najväčšie ďakujem v mojom jedenásťročnom živote bude patriť tým, ktorí Maťkovi vyčarili úsmev na tvári a rozžiarili oči. Veď on si to naozaj zaslúži.

Kristína Šamajová st., 5.trieda, ZŠ Papradno 312

školský rok 2010/2011

Papradno 28. 09. 2011

Milí dospelí,

Aj naša škola sa v minulom školskom roku zapojila do Recyklohier. Dovoľte mi, aby som sa Vám poďakoval za jeden môj veľký objav, ktorý som získal aj vďaka Vám.

Do školy to nemám naskok. Každé ráno si poctivo odšliapem dobrých desať minút. Cestou denne prechádzam popri kontajneroch na triedenie odpadu i okolo dvora OcÚ, kde skladujú vo veľkých čiernych vreciach PET fľaše. Koľko ich tam je! Hotový kopec. Nie raz som pri nich videl a hlavne počul pána XY, ktorý vrecia ukladal a hromžil: „ A nezošliapnu a nezošliapnu. Veď keď zošliapneš, ušetríš!“

S kamarátmi sme sa vtedy vždy významne pozreli na seba, a keď nie druhí, zašliapli sme my. Mravce, ktoré sa nám motali popod nohy. Že treba zošliapnuť fľaše a nie mravce, nám došlo až vtedy, keď sme v Recyklohrách plnili úlohu Zošliapni a ušetríš. Táto nás oslovila asi najviac zo všetkých úloh. Páčilo sa nám aj zbieranie elektroodpadu – tam sme mali možnosť vidieť všeličo, ale predsa PET fliaš je na svete ako maku. A nie je vôbec pekné vidieť ich povaľovať sa popri ceste, na trávniku, na detských ihriskách, pod rozkvitnutým kríčkom v lese a božie dopustenie je to v potokoch a riekach.

Vypočítali sme, že do 30 litrového vreca sa vmestí o raz toľko zošliapnutých fliaš viac ako normálnych a že teda ušetríme jedno vrece. Do neho môžeme dať ďalšie a ďalšie fľaše. A tak Recyklohry nás naučili dobrú vec – šliapať. Nešliapeme len v škole, ale aj doma a plníme čierne vrecia ostošesť. Šliapu i naši rodičia, ba aj babka, dedko, tetka, ktorí sa smejú a vravia, že kedysi šliapali kapustu do suda a teraz fľaše do vriec. A tie ani nepotrebujú soľ, korenie, rascu či bobkový list. Tie potrebujú ľudí, ktorí si uvedomujú, že aj takto sa dá chrániť príroda. A to ste nás naučili aj Vy, dospelí z Recykohier.

Milí dospelí, prajeme Vám ešte veľa tvorivých nápadov na záchranu našej prekrásnej prírody.

Váš Jozef a celá 9. B trieda zo ZŠ Papradno